Veksláci sa za komunizmu váľali v bohatstve!

Veksláci. Pojem už takmer zabudnutý. No pred revolúciou patrili ku koloritu reálnej smotánky, ktorú vyprodukovala socialistická ekonomika svojimi príkazmi a zákazmi.

Napriek tomu, že väčšina z nich svojím bohatstvom ohurovala bežných ľudí, ktorí ani nechyrovali o závratných sumách akou táto sociálna skupina bežne disponovala, zákon bol na nich krátky.

Pred očami polície, s ktorou často spolupracovali formou úplatkov, si vytvorili vlastný mikroštát, s pravidlami, ktoré riadili bosovia. Práve z tejto skupiny sa vytvorila mafia, po páde železnej opony česká a slovenská podnikateľská mafia, ktorá natvrdo zasiahla do malej a neskôr aj veľkej privatizácie.

Peniaze zarábali veksláci kšeftovaním s československými korunami a konvertibilnou menou. Štát stanovil nereálny kurz československej koruny v neprospech konvertibilnej meny.

Každý cudzinec, ktorý prišiel do Československa si musel minimálnu čiastku vymeniť. Minimálnu sumu stanovil štát. Ostatné peniaze si teda, logicky, chcel cudzinec vymeniť za trhovú hodnotu. A to v oficiálnej zmenárni nebolo možné. Preto sa cudzinec obrátil na vekslákov.

 

Módne trendy za socializmu:

Tí ponúkli kurz, ktorý bol výhodný pre cudzinca aj pre vekslákov. O valuty mali záujem našinci, dal sa za ne kúpiť nedostatkový tovar, prípadne pomohol našincovi, ktorému štát povolil vycestovať.

"Policajti v tom išli s nami, dostávali provízie, v podstate sa starali o našu ochranu. Dokonca nám podliezali a predháňali sa v tom, kto pre nás viac spraví. V podstate sme potrebovali len pokoj pre prácu a ochranu pred ľuďmi. Ak bol záťah, vždy sme o tom vedeli," povedal pre Aktuálne.sk súčasný úspešný podnikateľ, bývalý vekslák, ktorý "pracoval" pred bratislavským obchodným domom Prior v centre mesta. V Tuzexe sa platilo odbernými poukážkami - bonami.

Dokázať to bolo komplikované

Prior, súčasné Tesco, je pritom len pár desiatok metrov od bratislavskej policajnej stanice. Podobným spôsobom pomáhali niektorí policajti aj po revolúcii tzv. ruličkárom, či krabičkárom.

Pred 20 rokmi začali Východný Nemci exodus na Západ:

Veksláci na finančných transakciách neskutočne zarobili a často svoje bohatstvo a moc prezentovali aj verejne.

"Traja veksláci sedeli v Alcrone (päťhviezdičkový hotel v Prahe pozn.red.), bavili sa. Štepánskou ulicou prechádzali autá. Jeden z nich sa posťažoval, že tie autá robia bordel, nedá sa tam baviť. Ďalší povedal, ja ich kľudne zastavím, stav sa o tisícku. Stavili sa. Vekslák išiel, najal troch Rómov, a tí s krompáčmi prekopali Štepánsku ulicu. Vekslák vyhral tisíc korún. To boli tak neskutočné historky, to bola fakt svetová rarita," spomína Radek John, scenárista filmu Bony a klid, na DVD bonuse k tomuto filmu.

"Dokázať im to, bolo komplikované. Veksláci nemali pri sebe príliš veľkú hotovosť. Boli poučení, pri akej výške sumy dôjde k páchaniu trestného činu. Takže to mali premyslené. Veľké transakcie sa robili na iných miestach, nie na ulici. Čašníci, recepční, taxikári a veksláci, to boli zárodky organizovaného zločinu," spomína Jaroslav Ivor, vtedy vyšetrovateľ ministerstva vnútra.

Dokonalá dovolenka: Tyžden ležať pri Balatóne

Dnes už kultový film Bony a klid vznikol na prelome rokov 1986-87, teda v čase tzv. Gorbačovovej perestrojky, ktorý komunistickí cenzori po zhliadnutí zavreli okamžite do sejfu. Po jeho pirátskom rozšírení po celej republike ho však cenzori museli voľky-nevoľky povoliť. To sa však už stalinisticko-jakešovský systém na čele s Gustávom Husákom pomaly rúcal.

"Veksláci mali z toho, že chystám scenár k filmu o vekslákoch, ohromnú srandu. Vraveli, ty debil, to ti komunisti nikdy nepustia. Pýtali sa aj na mňa, ako žijem, kto som. Ja, že redaktor. Pýtali sa, a ty koľko berieš? Povedal som im, že 1830 korún. Oni, že ty debil, tu Tonda má deväť tried a berie dva melóny," povedal na DVD Radek John.

Texasky a tričká

Ľudia prahli po texaskách a zahraničných tričkách. Žiadne československé prekony alebo maďarské yukony. Žiadne botasky, ale značkové tenisky.

Doma stereo s rádiom, ktoré chytá aj západné rozhlasové stanice. A magnetofónové kazety, ktoré ďaleko prevyšovali kvalitu československého produktu Emgeton. Najviac vekslákov na Slovensku sa zdržiavalo pred bratislavským obchodnými domom Prior, terajším Tescom.

V ústach žuvačka s káčerom Donaldom a kresleným vtipom. Ako sa však k takýmto vzácnostiam dostať?

Bolo to pomerne jednoduché, človek ani nemusel vycestovať na Západ, kam by ho vo väčšine prípadoch aj tak nepustili. Buď by nedostal devízový prísľub alebo vízovú doložku. Stačilo však navštíviť vekslákov, ľudí, ktorí neobyčajne zarábali na nefugujúcej výmene valút.

Monopol na výmenu cudzej meny mal totiž štát, človek si mohol vymeniť akurát tak nekonvertibilnú menu - východonemeckú marku alebo maďarský forint.

Osobitnou kategóriou boli predajne s tovarom z kapitalistickej cudziny, tzv. Tuzex. V nich sa platilo bonami, platobnými poukážkami, ktorú získal človek oficiálne tak, že mu niekto zo známych v cudzine poslal zahraničnú menu, prípadne ak niekedy pracoval v cudzine, posielali mu dôchodok.

Štát mu túto menu zamenil za bony. S tými mohol dotyčný platiť v týchto špecializovaných obchodoch, kde dostal naozaj všetko. Okrem vekslákov predávali bony aj babky, ktorým posielali z cudziny rodinní príslušníci peniaze.

Keďže v komunizme bola povinnosť pracovať, lepšie povedané byť zamestnaný, obchádzanie tohto zákona sa trestalo. Išlo o trestný čin príživníctva.

Vekslákom sa však za pár korún pracovať nechcelo, preto si vybavovali potvrdenia o zamestnaní, napriek tomu, že v práci sa nikdy neobjavili. Ak bolo treba, pracoval za nich niekto iný. Napríklad dôchodca alebo invalid, ktorý bol šťastný, že si mohol k dôchodku ešte privyrobiť. Aj tento fakt sa objavil vo filme Bony a klid.

Prostitútky a invalidní dôchodcovia

Ruka v ruke sa s vekslákmi ťahalo aj najstaršie remeslo. Okolo prostitútok sa točila konvertibilná západná mena, ktorou platili štedrí klienti najmä zo západného Nemecka a Rakúska.

"Prostitúcia za socializmu bol veľmi zaujímavým fenoménom kriminality. V predchádzajúcom režime sa nikde nemohlo hovoriť, že sa niekto živí prostitúciou. Preto sa pre prostitútky používal trestný čin príživníctvo. Tohto trestného činu sa mohol dopustiť ten, kto nepracoval a prostriedky na obživu si zadovažoval nekalým spôsobom. Takto kulantne to označovali. Ten, kto pracoval a vo voľnom čase vykonával prostitúciu, tak nemohol byť trestaný. Prostitúcia bola aj vtedy živnou pôdou pre kriminalitu ako takú. Veksláci boli obyčajne na prostitútky prepojení a pri kšeftoch ich často aj využívali. Aj títo veksláci boli naoko zamestnaní," povedal Ivor.

Ten od roku 1988 pracoval na vtedajšej správe vyšetrovania ministerstva vnútra, predtým pätnásť rokov pracoval ako vyšetrovateľ. Nedostatkovým tovarom boli napríklad automobily, mäso, niektoré druhy zeleniny a ovocia ako aj textilné výrobky. Pri zadovažovaní takéhoto tovaru sa veľmi rozmáhala korupcia, lebo ho nebolo možné inak zohnať.

Obchodovanie s finančnými prostriedkami bolo zakázané. To bola živná pôda pre vekslákov, ktorí skupovali od devízových cudzozemcov tvrdú menu a následne ju predávali.

"Cudzinci nemenili svoje peniaze v bankách, keď nemuseli a predávali ju vekslákom. Zarobili na tom cudzinci, veksláci a spokojní boli aj občania. Monopol na predaj cudzej meny mal totiž štát," hovorí Ivor.

Na socialistickom hospodárstve však okrem vekslákov zarobili aj potentáti režimu. "Boli to aj stranícki funkcionári, ktorí zbohatli na bývalom režime a mali voľný kapitál. Išli do dražieb a skupovaní nehnuteľností. Mali skúsenosti s tzv. podnikaním. Bežný človek o trhovom mechanizme nevedel nič. Z mnohých z nich sa stali významní podnikatelia, prípadne majitelia fabrík," tvrdí Ivor.

Osobitné trestné sadzby

Kriminalita v tom období bola poznamenaná najmä právnym stavom, ktorý existoval na základe trestného zákona z roku 1961. Ten jednoznačne preferoval ochranu socialistického vlastníctva nad súkromným. Či už išlo rozkrádanie, poškodzovanie alebo zneužívanie tohto vlastníctva.

Boli tam osobitné skutkové podstaty ako aj osobitné trestné sadzby, ktoré boli značne zvýšené oproti iným trestným činom, ktoré chránili osobný majetok.

"Ekonomické trestné činy boli poznačené skutočnosťou, že u nás bolo plánované hospodárstvo. Nepripúšťala sa akákoľvek špekulácia či podnikanie v tom zmysle ako je to dnes, teda sloboda trhu.

Preto existoval napríklad aj trestný čin špekulácie. Za tento trestný čin mohol byť stíhaný aj občan, ktorý si za tridsaťtisíc kúpil škodovku, premaľoval ju, trocha upravil sa predal za päťdesiattisíc. Teda nadobudol vec so špekulatívnym úmyslom, aby ju následne predal. To bol vtedy trestný čin," dodal Ivor.

 

Módne trendy za socializmu: Retro, Tuzex, trvalá

Zatiaľ čo dnes mladí ľudia podliehajú diktátu módy podľa vlastného vkusu, mládež pionierov a iskričiek bola odkázaná na vkus, ktorý vyhovoval úzkoprsému a fádnemu režimu.

Šesťdesiate roky 20. storočia. Budovatelia s víziou socializmu s ľudskou tvárou uvoľnili priechody hraníc, do krajiny sa po náročných 50. rokoch dostávajú modely, ktoré na seba obliekajú ikony ako herečka Ursulla Andressová či modelka Twiggy.

"Svet sa nám otvoril, aj u nás sa časť svetovej módy odrazila. Mnoho dievčat sa mohlo obliecť aj v zahraničí, väčšina z nich si potom priviezla módu domov. Takisto sa v tomto čase začal predávať časopis Burda, takže mladí ľudia si podľa neho šili najnovšie modely," povedala pre Aktuálne.sk česká módna historička Jana Máchalová.

Takto do Československa zavítala móda minisukní, veľkých okuliarov, zvonových nohavíc, tenisiek či štýlových plášťov do dažďa - šuštiakov.

Úrad pre módu

Hoci v Československej socialistickej republike existovalo Ústredie odevnej a bytovej kultúry, hovoriť o rozmanitej a nápaditej móde sa podľa autorky knihy Dejiny obliekania - Móda 20. storočia nedá.

"Takzvaný ÚBOK síce sledoval zahraničné trendy, ale fabriky, kam sa dodávali informácie, neboli schopné nejaký model vyrobiť, pretože nemali kvalitné suroviny, ako je napríklad bavlna či hodváb. Taká výroba navyše trvala veľmi dlho, na trh potom smerovali stovky rovnakých kusov, navyše v minime konfekčných veľkostí," spomína.

Nákup zaujímavej sukne alebo svetra však mohli navyše brzdiť predajcovia, ktorí takýto tovar nemuseli vôbec prijať do svojich skladov. Zaujímavým fenoménom bola inšpirácia módou z platní zahraničných skupín. "Vlastniť napríklad Beatles bola vzácnosť. Keď vyšla nejaká gramofónová platňa, stáli sa na ňu dlhočizné rady. A to, čo bolo na nej zobrazené, to inšpirovalo aj k obliekaniu," dodala odborníčka na módu. 

Horšie to však bolo s držaním imidžu. Muži napríklad nesmeli nosiť dlhé vlasy. Kto vyčnieval, bol okamžite považovaný za nepriateľa režimu.

Tuzex a rady na džínsy

Normalizácia 70. rokov sa následne postarala aj o estetický úpadok, nie len krajinnej sféry, ale aj obliekania.

"Pamätám si, že v Prahe bol jediný taliansky butik. A potom tu existovali Tuzexy, kde sa stáli rady na džíny, mohli ste si tu kúpiť bytové doplnky, v takom obchode to doslova voňalo," hovorí Máchalová. A čo topánky? Podľa historičky boli síce kvalitné, ale hovoriť o dizajne je nemožné.

Klincom do rakvy farebnosti 70. rokov bola aj neregulovaná výroba. V Československu sa napríklad látka nevyrábala podľa dopytu. Ak bolo treba minúť modrú niť, plietlo sa do času, kým z pletacieho stoja nevyšlo posledné vlákno. Tkaniny sa následne vyvážali, najčastejšie spriateleným Sovietom. Materiál? Krimplén, chemlon, umelý hodváb, tesil.

"Dokonca neexistovali ani len farebné gombíky. Farbili sme hoci aj gombičky z posteľnej bielizne," spomína Máchalová.

Za socializmu bol často problém zaodieť najmä ratolesti. Obchody trpeli na nedostatok detského oblečenie, nebolo inej cesty ako naučiť sa šiť, štrikovať či háčkovať. "Bola to tragédia. Najhoršie to mali v Poľsku. Tam sa doslova pašovalo detské oblečenie, nie len pre kojencov, ale aj pre deti do 4-5 rokov," povedala módna historička.

Novinárka a spisovateľka Gabina Weissová si ako dieťa socializmu pamätá na pančušky a traky: "Mala som také pančušky na zimu, teraz ich je už ťažké dostať a mali traky - aby sa neťahali na spodu päty po koberci, keď tie pančuchy človek neustrážil. Boli väčšinou hnedé, také vrúbkované, zaštopkané na kolienkach a dedili sa z dieťaťa na dieťa."

Dekáda nevkusu

Osemdesiate roky už boli farebnejšie, stále však platilo, že kto sa chcel obliecť sofistikovanejšie, musel si odev ušiť sám. Zaujímavá bola aj skutočnosť, že naši rodičia mohli dostať v tomto čase "strakatú" džínsovinu, ktorá v skutočnosti džínsovinou ani nebola. Išlo skôr o tkaninu, ktorá sa v zahraničí používala na montérky.

Táto dekáda sa vyznačujú ešte jednou osobitosťou, a tým bola excentrickosť - prehnane veľké vypchávky na ramená, flitrové kostýmčeky, retro nudné šaty, krikľavé farby. "Do vlasov sa vrátili vlny, ale nie hocijaké. Trvalú však naše kaderníčky nevedeli robiť. Účesom chýbal ale šmrnc, keďže kaderníčky nemali ani vhodné prípravky, ani školenie," spomína historička.

Za všeobecne módne kixy zo súčasného pohľadu môžme u žien považovať neoholené nohy, biele ponožky a čierne lakovky. "U žien: ponožky, chlpaté nohy a vysoké opätky, to bolo vtedy ono. Diskomóda, výrazný make-up. U mužov to bol zasa účes: vpredu krátke, vzadu dlhé," hovorí Máchalová. Čo sa však vrátilo z 80. rokov do dneška, sú vyťahané svetre, veľké opasky či legíny.

Na módne nákupy sa za socializmu zvyklo cestovať najčastejšie do Maďarska. "Išla som sa zblázniť z toho, čo tam na trhu mali. Toľko svetrov som nikdy predtým, a ani potom, nikde nevidela. Rifle sme si so sestrou skúšali kdesi vzadu za stánkom, leteli práve také - dnes ich volajú plesnivé. Neviem, kto to presne bol, ale myslím, že Peter Nagy, čo visel v našej izbe na plagáte a on mal podobné. Sveter z Maďarska mal rukávy ako netopier, také široké a ja som ho aj s riflami vláčila na sebe až dovtedy, kým sa to všetko nerozpadlo. Všetko, čo bolo z Maďarska, bolo nejaké iné a veselšie," spomína novinárka.

A čo luxus?

Džínsy z Tuzexu, rúž od Diora, čínska reštaurácia v centre Prahy, aj takto nejako si obyvatelia Československa mohli predstavovať luxus počas éry socializmu. Staršie ročníky si určite pamätajú obchody, ktoré dokonca slovo luxus niesli v názve. Išlo o obchodné centrá Luxus, Domy módy či Domy potravín, ktoré niesli názov Eso. Samostatná kapitola pri predstave pôžitku a blahobytu boli špeciálne predajne Tuzex.

Tovar, ktorý však ponúkali, si mohli dovoliť iba komunistickí papaláši. "Pamätám si, keď si niekto chcel kúpiť džínsy, ktoré stáli aj 200 československých korún a pritom priemerný plat bol okolo 1 200 korún, bol to hotový majetok," spomína historička. V Dome potravín ste mohli zohnať kvalitnú šunku či sladkosti. Existoval obchodný dom Kara, kde nebol problém dostať kožuch, prezentovaný bol dokonca v dobových reklamách, ktoré hovoria o možnosti požičať si naň od štátu.

Značkové cigarety bolo možné dostať aj v bežnej trafike, ale ich cena bola mnohonásobne vyššia, ako cena klasických cigariet - zatiaľ čo Sparty sa predávali za 8 Kčs, takzvané ameriky, čo boli všetky zahraničné značky, stáli 20 korún a viac. Doslova prepych bol pre ženu, ak si mohla zadovážiť tenučké "kentky."

 

 Priemerné platy v roku 1989 alebo kto a kolko vtedy zarábal!

Nadštandardné zárobky pred novembrom 1989 veľa neznamenali. Platy sa od seba príliš nelíšili. Pred Komunistickou stranou Československa sme si boli všetci rovní.